Pedagogické formy

Pedagogické formy

Vyučovanie študentov a vonkoncom celého ľudstva prešlo mnohými premenami behom minulosti. V dnešnej dobe sa niektoré odborné termíny a druhy spôsobu nadobúdania vedomostí môžu nazývať rovnakým názvom, ale v rozličných krajinách značia iný druh pedagogického prístupu. Pedagogické formy sa menia z generácie na generáciu, pričom cieľom každej novej formy je racionalizácia.

V poslednom čase je hlavne u mladších generácií populárna forma doučovania. Je to forma pri ktorej žiak, študent navštevuje osobu, ktorá mu pomáha pri učení, a je zameraná väčšinou na jednu oblasť. Vo svete je známe viac druhou doučovania, pričom jedno, alebo druhé nenadväzuje na seba. V našej oblasti väčšinou rodičia posielajú svoje dieťa  na doučovanie hlavne z predmetov, o ktorých si myslia že ich nezvláda. Podľa mňa je to určitým spôsobom nútené vyučovanie, lebo keď sa pozastavíme nad tým, že ktoré dieťa by chodilo dobrovoľne na doučovanie mimo školy. Tak nám iná možnosť neostane. Napríklad inde vo svete doučovanie znamená úplne niečo iného ako u nás. Vezmime si oblasti, štáty v ktorých prebieha diaľkové štúdium žiakov už od základnej školy, kvôli veľkým vzdialenostiam medzi civilizovanými oblasťami, mám namysli napríklad Austráliu, Nový Zéland, alebo Južnú Ameriku. Tam sú deti nútené k samoštúdiu a niekoľkokrát do roka navštevujú tzv. doučovateľov. Jeho úlohou nie je doučovať žiakov, ale viesť s nimi konzultáciu. Na týchto konzultáciách sa venuje témam, ktoré nie sú jasné pre študenta a ktoré potrebuje lepšie vysvetliť. Žiak si pred návštevou doučovateľa pripraví materiály s ktorými mal problém, alebo sú mu nejasné a potom ich osobne prekonzultuje s kompetentnou osobou. A ako vidíme tak tu sa spájajú pojmy doučovania a konzultácie. Mnohých nás ešte v budúcnosti určite stretne možnosť, alebo problém konzultácie napríklad u diplomových prác. Pri konzultácii sa študent so svojím profesorom venuje danej téme. Preto je potrebné aby si študent už vopred pripravil určité materiály a otázky, ktorým sa chce venovať a aby mal vytýčený cieľ svojej návštevy konzultanta. Na konzultáciu sa musí žiak vopred pripraviť, lebo potom konzultácia môže nabrať obrat a zmeniť sa v určitom prípade až na doučovanie. A tu ako vidíme dochádza zas ku konfrontácii týchto dvoch termínov, lebo ako som uvádzal konzultácia je forma doučovania podľa môjho názoru, ale nakoniec som uviedol príklad, keď tieto dve formy majú úplne iný druh prístupu. Lebo doučovanie môžem zakladať na nulových vedomostiach žiaka, a pokúsiť sa ho naučiť niečo nového a vysvetliť mu to. Pričom u konzultácie musí žiak mať určitý druh základu na ktorý chce stavať, a konzultant mu pomáha už len bližšie sa priblížiť k cieľu.

Ďalšou takou trocha mimoškolskou aktivitou je podľa mňa školenie. Školenie je tiež druh doučovania, ktorého úlohou je oboznámenie osôb zúčastnených tohto sedenia, školenia s danou problematikou pomocou školiteľa. Školenia najviac využívajú firmy a zamestnávatelia pri príležitostiach, keď chcú oboznámiť svojich zamestnancov s novou technológiou, alebo s novými prístupmi. V dnešnom svete je možné navštíviť veľké množstvo školení od technického charakteru až po školenia jazykového charakteru. Podľa môjho názoru úlohou školenia je odniesť si niečo podstatného čo človek v budúcnosti využije. Keď porovnávam školenie, doučovanie a konzultáciu tak mám rôzne názory. Najväčším množstvom užitočných vedomostí do budúcnosti podľa mňa prispeje práve školenie, pretože  na školenie chodí človek hlavne kvôli tomu, lebo ho to zaujíma a už má s danou problematikou skúsenosti a chce sa zdokonaliť, je zamerané na jeho požiadavky, alebo požiadavky zamestnávateľa ktoré v budúcnosti určite využije. Pričom doučovanie využívajú ľudia vtedy, keď ich daná téma nevie osloviť ale musia ju zvládnuť, lebo je takpovediac podmienkou v danej situácii. Napríklad človek nevie dobre po anglicky a vôbec ho tento jazyk nebaví, ale aby mohol zmaturovať musí mať maturitu z jazyka tak začne chodiť ma doučovania. Nakoniec spraví maturitu, pôjde pracovať ale už v živote sa nebude zaoberať týmto jazykom, lebo si myslí že je to preňho zbytočnosť. Vonkoncom keď zas vezmem formu konzultácie, tak tejto forme sa venuje človek pri danej problematike, ktorá ho väčšinou zaujíma a chce sa v nej zdokonaliť, alebo sa poradiť o možnostiach s inou osobou, ktorá sa venuje rovnakej problematike.

Ale zatiaľ som sa prevažne venoval týmto témam ako formy, ktoré sa konajú mimo školy, ale sú len doplnkom štúdia. Teraz by som sa chcel venovať téme, ktorá úzko spätá so štúdiom a školou, ako napríklad semináre, cvičenia, prednášky, ústne skúšky, písomné skúšky. Každý z nás navštevuje, alebo navštevoval už prednášku, hodinu na ktorej vyučujúci chce predať svoje získané vedomosti študentom, žiakom. Prednáška je vlastne druh prezentácie vlastných vedomostí nadobudnutých štúdiom, alebo praxou širšiemu okoliu. Prednášky sa väčšinou opakujú v určitých časových intervaloch a  postupne budujú vedomosti ohľadne určitého tématu. Jej cieľom je naučiť, vysvetliť  a priblížiť tému. V prípade keď vyučujúce chce, a má možnosť ponúknuť hlbšie vedomosti, alebo ukázať praktické príklady tak často využíva možnosť seminárnych skupín, seminárov, či cvičení pre študentov. Semináre sú väčšinou tvorené menšími  skupinkami, pri ktorej učiteľ vyžaduje a podporuje určitý druh interakcie so študentmi. Semináre sú určitým druhom racionalizácie vyučovania, pri ktorej sa využíva hlavne podstata ľahšej práce s malou skupinou ako z davom. Väčšinou dáva možnosť  lepšieho a hlbšieho pochopenia problematiky, témy. Asi najlepšiu simuláciu skutočnosti nám dávajú cvičenia. Pri väčšine cvičení sa už vyžaduje aspoň  teoretická znalosť problému, a postupu riešenia daných problémov. Cvičenia sú určitou formou prevedenia teoretických poznatkov na praktické.  Nadarmo by sme teoreticky vedeli akú funkciu má klávesnica delete, kedy sme ju v živote nepoužili, alebo nevedeli kde ju máme hľadať na klávesnici. Ja osobne som zástancom názoru že formou cvičení sa človek naučí oveľa viac ako len formou samotnej prednášky a pomôže mu niekedy pochopiť aj to o čom si myslel, že je to nepochopiteľné. Mojím názorom je to, že zavedenie seminárov a cvičení došlo k veľkej racionalizácii vyučovania.

Najnepríjemnejší, a asi najťažším problémom pri racionalizácii vyučovania bolo a je overenie si kvality získaných vedomostí, teda skúšky. V najčastejšie sa stretávame s ústnou a písomnou formou skúšky. Je dokázané, že každému človekovi vyhovuje  jej určitý druh.

V prvom rade by som sa chcel venovať ústnym skúškam. Ako každý druh skúšky aj ústna skúška má svoje kladné a záporné stránky. Jedným asi z najväčších problémov pri ústnej skúške je stres, vďaka ktorému sa žiak nevie niekedy vyjadrovať a stráca reč a často aj zbytočne prežíva  pocit paniky. Po pozorovaniach sa došlo k výsledku, že by skúšajúci v okamih skúšania nemal byť drsným učiteľom, ale skôr priateľom skúšaného žiaka a navodiť u žiaka ľahšiu atmosféru, aby sa zbavil aspoň z časti svojho stresu. Naopak, ale výhodou u ústneho skúšania je to že človek sa naučí vyjadrovať a vystupovať pred obecenstvom. Vezmime si príklad keď nás vyvolali v škole a mali sme ísť odpovedať k tabuli. V tomto prípade sme boli akoby hercom, ktorý prezentoval svoje vedomosti a ponúkal ich triede, ktoré hralo obecenstvo, a odpovedajúci bol  kontrolovaný učiteľom, ktorý stvárnil kritika a režiséra v jednej osobe. Odpovedajúci žiak mohol svoje myšlienky a vedomosti prezentovať ústne, dopĺňať ich nákresmi a obrázkami na tabuľu, a týmto spôsobom sa učil vystupovať pred obecenstvom. Pamätáte sa ako keď ste vy, alebo spolužiaci išli odpovedať a učiteľ vás upozornil aby ste si vybrali ruky z vrecka, alebo sa vám opýtal prečo ste sa neučesali. Už len takýmito, vtedy bezvýznamnými gestami, alebo zbytočnými otázkami vás pripravoval do budúcnosti na vaše „vystúpenie“ pred ostatnými. V ústnej odpovedi sa podľa mňa skrýva také malé divadelné vystúpenie v ktorom majú veľkú výhodu osobnosti, ktoré dobre ovládajú umenie rozprávať a presvedčiť ostatných.

V druhom rade by som sa chcel venovať písomný skúškam. Poznáme mnoho foriem písomných skúšok. Slovné spojenie „co je psáno, to je dáno˝, je asi najväčšou nevýhodou písomnej skúšky pri rozpisovacích otázkach. Lebo človek má danú presnú tému a musí sa jej venovať a nemôže tak ľahko odbočiť ako pri ústnej skúške. Ďalšou formou písomnej skúšky sú otázky napíšte, popíšte heslovite, jednou maximálne dvomi vetami danú problematiku, odpoveď na otázku. Pre mňa osobne tento spôsob je oveľa príjemnejší a lepší ako dlhé rozpisovanie odpovedí, lebo človek ktorý sa učil danú látku tak vie zhrnúť hlavnú myšlienku do pár viet. A z druhej strany väčšinou zo zadanie je na 100% poznať požiadavky učiteľa, akú odpoveď čaká na otázku. Lebo pri dlhom otázke typu, kde sa čaká maximálne vyčerpávajúcu odpoveď si žiak nevie vždy určiť čo je prioritou, hlavne preto lebo učiteľovi možno bude znamenať prioritu taká vec , ktorú berie žiak za nepotrebnú, alebo ju len okrajovo spomenie aj keď vie čo znamená. Podľa mňa na presnú otázku sa vždy hľadá ľahšie presná odpoveď , ako na otázku kde neviem posúdiť čo je najvyhovujúcejšia odpoveď. A ako poslednú formu písomnej skúšky asi spomeniem skúšky s možnosťami odpovedí typu abc. Pri tejto forme ide väčšinou o kontrolu toho, či si žiak preštudoval dané učivo pomocou konkrétnych otázok a rýchlych heslovitých odpovedí. Pre učiteľov pri tejto forme robí najväčší problém to ,že pri týchto otázkach sa najjednoduchšie dá opisovať, ale z druhej strany sa tieto písomky pre nich najlepšie opravujú. Študenti zas využívajú niekedy možnosť natypovania otázok, keď sa neučili alebo si môžu logicky odvodiť odpoveď keď im daná otázka nesedí, alebo zabudli odpoveď na danú otázku, ale  vedia správne odpovede  na ostatné. Týmto spôsobom im to môže pomôcť rozvíjať svoju logiku. V poslednom čase sa stali populárnymi testy, ktoré sú počítačovo opravované a píšu sa na počítačoch. Hlavnou myšlienkou tohto projektu je určité uľahčenie práce profesorom. Mne osobne testy ktoré sa píšu na počítačoch veľmi nevyhovujú, lebo človek má zadanie danej úlohy pred sebou na monitore a musí si ho prepisovať buď na papier keď ho chce riešiť, alebo sa rozhodne, že sa jeho pozornosť bude sústrediť na monitor a papier na ktorý píše a takto môže stratiť svoju sústredenosť a prestane sa plne venovať riešeniu úlohy. Viac mi osobne vyhovuje písať písomky na odpoveďové hárky, ktoré sú potom počítačovo snímané a vyhodnocované, lebo vtedy mám zadanie pred sebou na jednom papieri a neruší ma monitor napríklad.

Záverom tejto práce sa zastávam názoru, že každému človekovi vyhovuje iná forma pedagogického prístupu. Odstupom sa každá forma zdokonaľuje, dochádza k racionalizácii postupov a práce s ľuďmi. V určitých prípadoch sa nám niektoré formy vyučovania môžu prekrývať, alebo podobať, ale taktiež môžu mať úplne iný charakter. Prvky interpretačného umenia pozorujem hlavne pri prednáškach alebo ústnych skúškach, kde si ich človek môže nacvičiť a vyskúšať hneď pred obecenstvom. Pri prednáškach podporujem využitie rôznych didaktických a audiovizuálnych prostriedkov, lebo napomáhajú k lepšiemu pochopeniu. A v závere by som ešte asi dodal len toľko, že rodičia nemusia hneď zapisovať svoje dieťa na rôzne doučovania, keď donesie prvú päťku, lebo to môže byť dané aj tým že ich dieťa nevenuje dostatočnú pozornosť vyučovaniu, a keď nedáva pozor na vyučovaní tak je možné, že ju nebude dávať ani doučovaní ( ako som sa dočítal). A racionalizácia vyučovania  je ozaj racionalizácia? Podľa mňa nie, je to len možnosť uzatvoriť osobnosť do škatuľky v ktorej by ju ostatný chceli vidieť, a bola by možno pohodlnejšia pre jedincov ktorých sa tá škatuľka netýka.